Trhanie papiera





Tomuto stretnutiu predchádzali cvičenia s loptou, s palicami a s povrazom. Martin opäť prišiel na stretnutie nahnevaný. Ale predsa len nastal posun v jeho prežívaní - namiesto zarytého mlčania aj nadával a dokonca mi „prezradil“ príčinu svojho hnevu. Hneval sa na spolužiaka, ktorý neposlúcha pani učiteľku, vyrušuje počas vyučovania, nadáva a behá po škole. „Martin, čo by si najradšej spravil s tým chlapcom?“ Tentokrát bez problémov dokázal povedať: „roztrhal by som ho!“ Nuž tak to teda spravíme. Prekvapila ho moja odpoveď a zvedavo čakal, čo sa bude diať. Priniesli sme zo skladu množstvo starého papiera a Martin sa pustil do trhania. Najprv váhavo, ale potom sa tak vžil do svojej činnosti, až sa spotil od námahy. Keď nestačil novinový papier, prišli na rad kartóny. Na chvíľu sa zastavil, pozrel na mňa a odvážil sa požiadať ma, aby som aj ja trhala papiere. Cítila som, že je pre neho dôležité. Dobre Martin, mňa dnes nahnevala predavačka v obchode, nechcela ma obslúžiť, ale keďže človeka nemožno naozaj roztrhať, tak budem trhať papier. Obaja sme trhali kopy papiera, kým nás „neopustili sily.“ Registrovala som, že tak ako Martinovi ubúdajú fyzické sily, tak aj jeho hnev klesá na intenzite. Nakoniec si unavený sadol. V tvári mal uvoľnený výraz. „Čo teraz s tým množstvom papiera, vlastne so spolužiakom a s predavačkou spravíme?“, spýtala som sa. Začal papier hádzať okolo seba a do výšky. Bola to pre neho zábava a smial sa. V tom smiechu som už necítila hnev. Hral sa. Nakoniec sme papier pozbierali do dvoch vriec. „Pôjde do zberu?“ spýtal sa ma. „Mám lepší nápad. S týmto papierom sa ešte dá čosi vymyslieť, aby bol užitočný. S deťmi, ktoré chodia na arteterapiu z neho vyrobíme ručný papier“. Zamyslel sa nad tým. V jeho tvári som empaticky vnímala tichý súhlas, hoci nič nepovedal. Napadlo mi, či deti tieto moje skryté odkazy chápu. Niečo mi našepkáva, hoci empirické dôkazy k tomu nemám, že áno, je to tak, deti chápu skryté odkazy - verím, že metakomunikácia funguje. Martin, kdesi vo svojich hĺbkach pochopil, ako možno dať agresívnym prejavom socializovanú formu, že hnev sa môže stať našim motorom, zdrojom energie, môže byť konštruktívny a nie deštruktívny. Počas nášho stretnutia zažil, že hnev mu dal silu natrhať papier a kartón, z ktorého bude ručný papier a ďalej krásne obrázky, ktoré potešia mnoho ľudí. Toto všetko Martin pochopil aj bez zbytočných slov, na základe svojho zážitku.

Reflexia: V tomto štádiu terapii sme s Martinom mali vybudovaný taký vzťah, ktorý mohol byť dobrým východiskom. Pozorovala som, že v tomto štádiu terapie Martin oveľa menej kontroval svoje správanie a nemal takú silnú potrebu ukazovať sa mi ako dokonalý. Bol oveľa prirodzenejší a čitateľnejší, spontánnejší. Naučil sa pomocou pohybu, symbolických predmetov vyjadriť svoje emocionálne prežívanie, naučil sa aj preladiť, čo mu pomohlo zbaviť sa časti emocionálnej záťaže. Preto sa cíti vitálnejšie. Jeho cesta je však ešte dlhá. Sme iba na začiatku.