Tiaž a ľahkosť





Bolo pekné počasie a Martin prejavil želanie zostať vonku v záhrade. Chvíľu sme sa prechádzali vonku v záhrade a vnímali okolie... „Ako sa máš Martin?“ spýtala som sa ho. Povedal mi, že v škole bola zábava, hrali sa zaujímavé hry na hodine telesnej výchovy a potom pani učiteľka dovolila chlapcom zahrať si aj futbal. Keď sme si obišli celú záhradu, požiadala som Martina, aby pohľadal dva predmety:
  1. predmet, ktorý by predstavoval to, čo ho ťaží
  2. predmet, ktorý by predstavoval niečo ľahké
Martin sa po istom čase vrátil s predmetmi a zvedavo čakal, čo sa bude diať ďalej. Sadli sme si na trávu a Martin so zavretými očami držal v rukách prvý predmet - kameň (druhý predmet ležal vedľa). Mal si spomenúť na to, čo ho ťaží. Veľmi zreteľne bolo možné pozorovať, ako sa po chvíľke koncentrácie na seba „hlásia“ spomienky a Martin vo svojom vnútri prežíva opätovne silné emócie, čo jeho telo jednoznačne signalizovalo. Deti sú schopné veľmi intenzívne sa vcítiť do svojej situácie. Potom nasledovala inštrukcia, aby otvoril oči a pozorovali predmet, ktorý drží v rukách. Po niekoľkých minútach som ho vyzvala, aby sa pokúsil slovami vyjadriť, opísať, ako tento predmet vníma, aké má predmet vlastnosti. Martin charakterizoval kameň, ako škaredý, veľký, zlomený, ostrý, ťažký, drsný a studený. Spýtala som sa ho, ako sa cíti, keď kameň drží? Odpovedal, že zle, chce ho odhodiť, nechce ho, kopol by doň... Po prežitej skúsenosti s kameňom, sa mal s predmetom rozlúčiť, tak ako uzná za vhodné. Martin odišiel do najvzdialenejšieho kúta záhrady a tam kameň skryl pod strom. Potom sa poprechádzal a vydýchal do okolia všetko to, čo ho ešte mohlo ťažiť. Keď sa vrátil, prešli sme k ďalšej ponuke. Martin si sadol a vzal do ruky druhý predmet, ktorý symbolizoval pre neho ľahkosť, bol to lupeň ruže. Martin zavrel oči, vnímal svoj predmet - symbol ľahkosti a ovoniaval ho. Registrovala som, ako sa Martin vystrel, objavil sa mu úsmev na tvári, ako pravidelne a ľahko dýchal... Po chvíli mal slovami opísať vlastnosti predmetu, ktorý držal v rukách, tak ako ho vnímal. Vymenoval také charakteristiky, ako farebný, ľahký, hladký, lesklý, voňavý ... Aj to, ako sa sám pri tom cítil : „je mi dobre, je mi teplejšie....“ Pre deti sú emócie neznáma krajina, čo súvisí s nedostatočnou emocionálnou výchovou. Práve v tejto oblasti deti potrebujú pomoc, aby sa mohli orientovať vo svojich emóciách a voliť správne formy vhodných a primeraných citových reakcií. Na záver sa Martin mal rozhodnúť, ako naloží s týmto druhým predmetom. Rozhodol sa, že si ho ponechá a vložil ho do vrecka nohavíc. V záverečnom dialógu som Martinovi pripomenula, že počas cvičenia obyčajné predmety z prírody, akoby na chvíľu ožili prostredníctvom jeho kontaktu s nimi a pomohli mu pripomenúť jeho city. Takýmto spôsobom, cez jeho prežívanie, dostávajú predmety iný význam Pozorovala som, že Martin je v myšlienkach ešte stále zahĺbený do ponuky, ktorá ho oslovila, ktorú prežíval celou svojou detskou osobnosťou. Oslovené boli jeho emócie, ktoré ešte stále spracovával a potreboval dlhší čas na ich komplexné spracovanie. Čas nášho stretnutia sa blížil ku koncu, tak som považovala za vhodné Martina pripraviť na odchod. Za vhodnú som považovala hru na „Divé prasiatka“. Táto hra mala za cieľ vrátiť chlapca späť do reálneho sveta, tak že jeho pozornosť odvedie od emocionálneho prežívania a zameria na telesné prežívanie. Vybrali sme si s Martinom dva stromy, samozrejme s hladkou kôrou a obtierali sme sa chrbtami o ne tak, ako to robia divé prasiatka. Martinovi to pripadalo veľmi smiešne. Vnímal tvrdosť stromu na svojom chrbte, cítil pevné časti svojho tela – chrbticu. Dobre sa pobavil. Usúdila som, že takto naladený môže ísť domov.


Reflexia: je dôležité ukázať deťom, ako môžu svoje emócie projikovať do predmetov. Keď sú emócie premietnuté do predmetov, náhradných objektov, je možné ich konkrétnejšie a reálnejšie uvedomovať si, uchopiť, operovať s nimi. Ak je emócia zhmotnená do predmetu, je možné cez tento predmet odosobnene pozerať na ňu, odložiť ju na chvíľu, nazerať na ňu zvonku. Keď je emócia vonku, tak menej ťaží, dieťa jej môže lepšie porozumieť, bremeno emócie nesie aj predmet, je do istej miery predmetom a nie je už takou neznámou záhadou, ktorá ťaží a znepokojuje. Počas predchádzajúcich stretnutí s Martinom sme skúsili jeho ťaživé emócie symbolicky stvárniť v hline, roztrhať ako papier, namaľovať ich na výkres. Keď dieťaťu vytvoríme podmienky, aby mohlo tvorivo uvažovať „čo sa mi na tom predmete páči alebo nepáči ?“ Začne spontánne : „aha... pripomína mi to… neviem..“ spomína si na čosi potlačené, čo sa dostáva do vedomia vďaka pohľadu na predmet, napríklad na kameň. Dieťa je takto schopné prekonať aj obranné mechanizmy, ktoré sa vtedy aktivizujú a dieťa hovorí: „Nepoviem, lebo je to je napr. hnusné, je to špinavé je to lepkavé ako keď...“ a asociácia je už tu. Dieťa potom môže tento svoj veľmi traumatizujúci pocit vyjadriť napr. kresbou, bez toho, že by verbálne muselo vyjaviť svoje „tajomstvo“. Uvoľní tak záťaž, ktorá aj keď je hlboko potlačená v nevedomí, napriek tomu odtiaľ veľmi negatívne ovplyvňuje jeho správanie. Na Martina veľmi zapôsobilo, že pod ochranou symbolov mohol rozprávať „zašifrované“ osobné veci, čo by za iných okolností iste nedokázal. Napríklad jeho otec sa na jednom z našich stretnutí premenil na draka, mama na kráľovnú.... Pokúšam sa dať deťom, akýsi návod, akoby bolo možné vyrovnávať sa s každodennou ťaživou realitou aj takýmto spôsobom. Domnievam sa, že premietnutie emócií do náhradného objektu je jedna z možností, aby sa neskôr nemuseli anestetikovať drogami a utekať k rôznym negatívnym únikovým prostriedkom.


Deťom možno priblížiť premietnutie emócií do predmetu aj prostredníctvom príbehov. Jedným z mnohých je aj nasledujúci príbeh o koníkovi.

SStať sa Skutočným... Koník žil v detskej izbe dlhšie než ktorákoľvek z ostatných hračiek. Bol taký starý, že mu hnedý kabátik miestami vypĺzol a presvitali mu švíky. A väčšinu povrázkov z chvostíka mu deti vyťahali, aby na ne mohli navliekať korálky. Bol však múdry – zažil totiž celú procesiu mechanických hračiek, ktoré zaplavili detskú izbu a vystatovali sa a naparovali. Avšak ich mechanizmus sa časom pokazil a ony prestali fungovať. A tak Koník zistil, že sú to len hračky a nikdy sa nezmenia v nič iné. Kúzlo detskej izby je totiž veľmi zvláštne a výnimočné a úplne ho pochopia len tie hračky, ktorá sú staré a múdre a skúsené ako Koník. „Čo to znamená Skutočný ?“, spýtal sa ho jedného dňa Zajac, keď vedľa seba sedeli pred krbovou mriežkou v detskej izbe. „Znamená to, že ti vo vnútri bzučí mechanizmus a z chrbta ti trčí kľúčik?“ „Nesúvisí to s tým, ako ťa vyrobili“, odpovedal mu Koník. „To je niečo, čo sa ti stane. Skutočným sa staneš, keď ťa nejaké dieťa má dlho rado – nie že sa s tebou hrá, ale NAOZAJ ťa ľúbi“. „A bolí to?“, chcel vedieť Zajac. „Niekedy“, odpovedal Koník, pretože on hovoril vždy pravdu. „Ale, keď si Skutočný, tak ti to zase veľmi nevadí“. „Stane sa to naraz? Alebo sa to deje postupne, krôčik za krôčikom?“, vyzvedal sa Zajac. „Nedôjde k tomu náhle“, povedal Koník. „Stávaš sa tým. Trvá to nesmierne dlho. Preto to asi neprežijú tí, ktorí sa ľahko pokazia, majú ostré hrany alebo vyžadujú starostlivú údržbu. Srsť ti väčšinou už vypadne, ako ťa deti stále s láskou pritláčajú v náručí, oči ti vypadnú, kĺby sa uvoľnia a tiež vyzeráš veľmi opotrebovaný, keď sa staneš Skutočným. To ale zase tak nevadí, pretože ako náhle raz si Skutočným, tak už nemôžeš byť nikdy škaredý. Tak ťa vidia len ľudia, ktorí nič nechápu.“ „Ty si, podľa mňa, Skutočný, však? Spýtal sa Zajac. A v tej chvíli si prial, aby tie slová nikdy nevypustil z úst. Uvedomil si, že Koník môže byť na takéto slová citlivý. Avšak koník sa len pousmial. „Ja som sa stal Skutočným vďaka strýkovi nášho chlapca,“ povedal. „To bolo pred mnohými rokmi – ale ako náhle sa raz staneš Skutočným, tak sa to už nikdy nedá zvrátiť. Je to navždy.