Kristínka - Osamelé dieťa




... Tento príbeh sa odohral na jednej nemenovanej základnej škole, kde som v tom čase realizovala výskum, a preto som so žiakmi a zamestnancami školy prichádzala veľmi často do kontaktu.... Jedného dňa ma triedna učiteľka z 1. triedy zavolala, aby som sa prišla pozrieť, čo sa stalo! Keď som vošla do triedy, žiaci sedeli v laviciach a oči upierali na malú Kristínku, ktorá zahanbene stála pred tabuľou. „Kristína je zlodejka!“ oznamovali mi deti. „No pozrite!“ vraví učiteľka, veľmi pohoršená. „Aha, čo má táto krpatá potvora v taške!“ „Fuj, veď si z tašky spravila smetný kôš!“ nahnevaná vysypávala obsah školskej tašky na dlážku. Z tašky vypadávali školské pomôcky, peračník, knihy a zošity a veľmi veľa obalov od sladkostí. Celá kopa. „Čo majú znamenať tieto obaly! To si ukradla deťom, zjedla a ani sa ti neráčilo papiere zahodiť do koša, že?“ kričala učiteľka. Dievčatko hľadelo na vzory linolea a zaryto mlčalo. „Kto mlčí, ten svedčí!“ „Ale ja viem svoje“ veľavýznamne dodala učiteľka rozhodnutá nastoliť poriadok a spravodlivosť. Bolo mi úbohej Kristínky ľúto. Cítila som veľkú potrebu dievčatku pomôcť. „Pani kolegyňa, prepáč, mohla by som hovoriť s Kristínkou osamote?“ „No dobre, možno niečo z nej vytiahneš.“ Vyšli sme na chodbu a Kristínka na mňa vďačne pozrela. Bolo to nádherné okaté dievča. „Kristínka, čo sa s tebou deje?“ Kristínka už nevládala zadržať slzy a rozplakala sa. „Chceš niečo povedať?“ „Ja som nekradla!“ „Čo znamená v taške ten neporiadok a obaly zo sladkostí? „Tie papieriky som vyberala z koša, aby som ich mala veľa, chcela som ich deťom ukázať, aby si mysleli, že aj ja mám veľa sladkostí.“ „Ty si nezjedla toľko sladkostí, iba si zbierala prázdne papieriky? „Áno. Chcela som, aby si deti mysleli, že aj mne kupujú rodičia sladkosti!“ „Rodičia ti nekúpia sladkosti?“ „Nie, musím jesť len zdravé veci. Budem baletka.“ Po tvári jej stekali slzy, plakala, nahlas vzlykala. Objala som toto malé dievčatko a premýšľala, koľko takýchto nešťastných nepochopených osamelých Kristíniek je okolo nás....

Čo sa vlastne stalo?

Kritickým záťažovým obdobím pre žiaka mladšieho školského veku je nástup do školy. Žiak si postupne uvedomuje sám seba, objavuje vonkajší i svoj vnútorný svet. Začleňuje sa do skupiny vrstovníkov, zoznamuje sa so školským poriadkom, ktorý musí dodržiavať, musí plniť určené povinnosti, rešpektovať učiteľov. To môže byť preňho zaťažujúce. Vstup do školy prináša pre malého žiačika viacero nových vzťahov, ale aj problémov a konfliktov, z ktorých zďaleka nie všetky pochádzajú zo samotného školského prostredia. Príchod do školy mení vzťah dieťaťa aj k rodičom. Žiak začína rozdeľovať pozornosť a pocity medzi rodičov a pedagóga, pričom niektoré nevyriešené konflikty z domova sa projikujú do vzťahov k pedagógovi. Príchod dieťaťa do školy vyžaduje od neho adaptáciu na viaceré záťaže (režimové, emocionálne, sociálne), pričom pedagóg môže tento proces svojimi postojmi uľahčovať alebo naopak sťažovať, v závislosti od typu osobnosti učiteľa. Tak, ako to bolo aj v Kristínkinom prípade. Osobitne problematický je proces adaptácie dieťaťa do školských podmienok, pokiaľ jeden zo zúčastnených – dieťa alebo pedagóg - majú neurotické alebo akcentované osobnostné črty. Niekedy môže byť problematické samo pochopenie a prijatie role žiaka a začlenenie do kolektívu. Tento proces vyžaduje od dieťaťa určitú mieru sociálnej samostatnosti, napríklad pri kontakte s pedagógom alebo pri nadväzovaní kontaktov so spolužiakmi. Konflikty v kolektíve prinášajú verbálnu aj brachiálnu agresivitu. Môžem potvrdiť skúsenosťami z praxe, že významný konflikt nastáva medzi nárokmi pedagóga a reálnymi schopnosťami dieťaťa, najmä u detí mentálne subnormálnych, alebo aj pohybovo a zmyslovo hendikepovaných. Niekedy sa do tohto problému môže premietať aj tvoriaci sa vzťah medzi dieťaťom a pedagógom, pričom učebná neúspešnosť s následným hodnotením zlými známkami zhoršuje ich vzájomný vzťah, ktorý je potom často subjektívne prežívaný ako tlak – „sedí na mne“. Inferiórne hodnotenie žiaka mu navyše vytvára v mikrosociete triedy podradný status, potenciovaný ďalej nevhodnými hostilnými postojmi spolužiakov (posmech, izolácia), ktoré nadväzne vyvolávajú jeho vlastné hostilné postoje k celému okoliu, nezriedka aj k rodičom, lebo sa svojim kritickým postojom stávajú spojencami školy proti nemu. Nie všetci žiaci sú schopní vyrovnať sa s množstvom situácií, ktoré reálny život prináša. Mnohí zlyhávajú a prežívajú negatívne emócie, ako sú strach, úzkosť, smútok, hnev. Tie potom zaplavujú organizmus dieťaťa, v ktorom sa zvyšuje toxicita. Kristínkina učiteľka neuľahčila dievčatku jej začlenenie sa do triedneho kolektívu. V konfliktnej situácii neskúmala motív činu, prečo má papierové obaly v taške, ale hneď jej dala nálepku „zlodejky“. Deti v tomto veku sú veľmi ovplyvniteľné a veria slovám autority tak, ako aj Kristínkini rovesníci uverili tomu, čo pani učiteľka povedala o Kristínke a podľa toho sa k nej aj správali. Posmievali sa jej a Kristínka ostala sama, vylúčená z kolektívu detí, bez kamarátov. Nevedela sa brániť. Iba mlčala. Prežívala samotu, opustenosť, nespravodlivosť a verejnú potupu. Vylúčenie z kolektívu, verejná potupa je jeden z najťažších trestov v tomto veku. Dievčatko veľmi skoro zažilo, čo je to krivda. Zatiaľ sa ešte červenala, ešte ju trápila nespravodlivosť, ešte bola zahanbená... Osobnosť dieťaťa, ak necíti podporu zo strany rodičov, alebo inej vzťahovej náhradnej osoby v záťažových situáciách, sa často bráni sa pred bolesťou a nepríjemnými pocitmi tak, že sa postupne emocionálne uzatvára do seba a obrní sa voči okoliu znecitlivením. To znamená, že svoje správanie a konanie oddelí od emocionálneho prežívania. Kedy príde tá chvíľa, keď prestane cítiť hanbu, poníženie, keď sa už nebude červenať? O pol roka o dva roky? Dokedy dokáže odolávať, znášať nespravodlivosť, urážky, vylúčenie z kolektívu, kedy márny boj vzdá? A potom možno naozaj začne kradnúť! Veď nálepku zlodejky už má! Už sa len podľa nej začať správať! Počty detí, ktoré majú z rôznych dôvodov adaptačné problémy, detí, ktoré sa stali obeťami šikanovania na školách alebo už dokonca aj v škôlkach, sa neustále zvyšujú! Je dôležité nepodceniť problémy súvisiace so zaškolením a nebrať na ľahkú váhu problémy detí. Ich včasné riešenie môže zabrániť budúcim veľmi ťažkým psychickým a následne aj telesným poškodeniam.

„I jeden sluneční paprsek může prostoupit mnoho tmy.“ (František z Assisi)