Prvé kontakty s dieťaťom



„Dieťa k spolupráci nevedú argumenty hlavy, ale argumenty srdca...“



... Moju terapeutickú prácu s detským klientom sa snažím vybudovať na kvalitnom vzťahu s dieťaťom. Je pravda, že teórie, techniky, metódy..., sú veľmi dôležité súčasti terapie, ale ak terapii chýba sila kontaktu, vzťahu, ktorý je založený na empatii a ľudskom teple, nie sú nič platné, sú len stavbou bez základov .... Dieťa je iný klient, ako dospelý človek. Dieťa, ktoré cíti, že je vo vzťahu akceptované, rešpektované a prijímané bez podmienok, veľmi dobre spolupracuje a rýchlo napreduje. Dieťa k spolupráci nevedú argumenty hlavy, ale argumenty srdca ...

... Martin mi bol sympatický od prvého stretnutia. Pôsobil dojmom tichého a zraniteľného chlapca, ktorý „postrádal“ detskú bezprostrednosť a spontánnosť. Jeho rezervované vystupovanie nieslo prvky naučenej slušnosti, snažil sa o „gavalierske správanie.“ Vždy úctivo pozdravil, poďakoval alebo poprosil, ak niečo potreboval. Vzbudzoval vo mne záujem a otázky typu, akého chlapca v sebe ukrýva? Cítila som, že svetu neukazuje seba, ale len akýsi „falzifikát“. Chcela som Martinovi pomôcť oslobodiť jeho skutočného vnútorného „pred svetom ukrývaného chlapca“.



Aj pri ďalších stretnutiach bol Martin stále slušný a žiadal si úlohy, ktoré by plnil, tak ako sa to dialo doma alebo v škole a chcel byť chválený za svoje výkony. Túto požiadavku som vnímala ako tlak na mňa a istú formu manipulácie. Počas prvých stretnutí ma Martin pozorne sledoval, bol ostražitý a kontroloval svoje správanie. Ukazoval len tú svoju „peknú“, rodičmi akceptovanú tvár a hnev, ktorý som empaticky vnímala a ktorý ukrýval vo svojich hĺbkach. Hnev sa hromadil sa a svojou toxicitou ohrozoval vyvíjajúci sa detský organizmus. Cítila som, že je dôležité Martina ubezpečiť o tom, že nech čokoľvek povie v terapeutickej miestnosti, nik sa to nedozvie a nebude za to potrestaný. Keď som ho o tom ubezpečila, vďačne na mňa pozrel. „Môžem aj búchať a trieskať?“ spýtal sa. „Áno“. Náš „oficiálny“ vzťah sa postupne vyvíjal v smere vzájomnej dôvery, začal byť otvorenejší, dôvernejší, uvoľnenejší. Po čase som cítila, že Martinov doposiaľ potláčaný a ukrývaný hnev, začína byť trochu zreteľnejší. Postupom času sa Martin odvážil nielen búchať, trieskať, dupať, ale aj hrešiť. Po takomto odreagovaní sa, bol unavený a vyčerpaný. Raz vyslovil napríklad želanie, aby sme spolu trhali starý papier a kartóny. Natrhali sme celú kopu papiera a mňa potešila jeho požiadavka ventilovať nahromadený hnev. V tom čase bolo možné zreteľnejšie vnímať Martinov vnútorný potenciál. Vnímala som jeho prirodzenú vitálnu silu, ktorá sa postupne predierala na svet a nahradila pasivitu. Martin chodil na stretnutia čoraz radšej. Bol aktívnejší a cítil sa stále uvoľnenejšie. Trhal papiere, kopal do lopty, hádzal premety, dupal, hrali sme sa s lanom, zápasili s palicami, miesili hlinu .... Bola som na Martina hrdá. Už sa dokázal poriadne nahnevať, ale aj uvoľniť a upokojiť. Po etape neprirodzenej poslušnosti, nastúpila etapa ventilovania hnevu, ktorú nahradil humor a Martin sa čoraz častejšie smial, bol detsky prirodzený, šibalský a milo bezprostredný. Jeho smiech som vnímala ako oslobodzujúci a uzdravujúci. Netešil sa len Martin, ale aj ja. Boli to stretnutia, keď chlapcova agresivita ustupovala a Martin odľahčený od negatívnych emócií prejavoval svoju chlapčenskú veselosť, roztopašnosť, nápaditosť, originalitu a hravosť. Pripadal mi oveľa dynamickejší, vitálnejší a otvorenejší, ako predtým. S týmito charakteristikami – humor, veselosť, hravosť, prirodzenosť, si po čase dokázal vytvoriť aj lepšiu pozíciu v triede. Jeho vzťahy s rovesníkmi sa zlepšili, stal sa obľúbenejším, otvorenejším, menej kritickým, mentorským, menej zraniteľným a dynamickým.